Mal som pred sebou posledný manéver, cúvanie. Videl som okolo ľudí, pretože ma v autoškole učili, že zrážka auta s človekom zapríčinená autom nemusí skončiť pre šoféra auta beztrestne. Šli. Pravdepodobne sa na blízkej zastávke vo veľmi blízkej minulosti objavil autobus MHD a vypustil ich von. Tak šli. Ako naprogramovaní. Ich odhodlanie zvyšoval fakt, že pršalo a bola ranná tma. Pre pozorujúcich by to vyzeralo ako presúvajúca sa masa dáždnikov. Z môjho pohľadu ...
Zaradil som spiatočku. Predné kolesá boli vytočené tak, aby to vyšlo na prvý krát. Mám rád, keď tak zaparkujem. Smerovky blikali, predné svetlomety a zadné červené dosvecovala biela spiatočka. Mierne som auto rozbehol. Predo mnou žiadne iné nebolo. Za mnou áno, tak som si dával pozor: aby som nenarazil a aby zostalo aj miesto na jednoduché vyparkovanie kolegu motoristu.
Minule som sa dozvedel, že muž zvláda len "jednu vec" aby to bolo poriadne ... Presvedčil som sa na vlastnej koži.
Parkovanie nie je vždy jednoduchá záležitosť zastavenia štvorkolesového tátoša jedno kde. Viete, ako spoznáte parkujúceho bez rozmýšľania? Zaberie dve parkovacie miesta. Arogantný parkujúci vám zablokuje výjazd.
Musel som zastaviť. Ľudia z MHD sa postupne presúvali z chodníka, šikmo cez cestu - dalo sa aj šikmejšie - popri mojom aute nehľadiac na niečo tak banálne, ako cúvajúcich deväťsto kilogramov. Všimli si však prekážku - auto, pred ktoré som chcel zaparkovať. A tak im hromadná navigácia zmenila smer poza moje auto. Niektorí sa odvážili naozaj blízko, a tak som radšej zastavil. Aby som náhodou niekomu neublížil a zvyšok stáda neprebral z hypnózy do stavu rozhorčenia a plnohodnotných nadávok.
Počkal som si tridsať sekúnd. Ja viem, pol minúty nie je veľa, ale koľkokrát za život sa vám podarí zaparkovať auto na prvý krát?
Aj ja som chodec, ale asi mám smolu, že pre získanie vodičského preukazu som sa musel naučiť pravidlá cestnej premávky. Áno, aj ja prechádzam šikmo cez cestu skracujúc si svoju trasu, ale dá sa to robiť rýchlo a bez toho, aby to šoféri museli registrovať, ... aby som sám seba neohrozil.
Spomínam si, dnešná skúsenosť mi pripomína školské výlety. Už rozumiem, prečo vodiči tak prudko gestikulovali, keď sme celá trieda popred nich prechádzali.
Asi to máme v génoch.
Gén-negén, nabudúce to nevydržím a poviem im to do očí: Stádo! ... alebo možno ani nie ...
Jednotlivec stádo nezmení. Hrozí prevalcovanie ...
