Prepáčte, nepredstavil som sa. Volám sa Tomáš. Teší ma. Prišiel som sem ... zo zvedavosti. Počul som, že tu ma vypočujú. Vraj je to tu síce občas nebezpečné a lietajú tu virtuálne facky, pľuvance, ale ja sa nebojím. Život ma naučil nebáť sa hlúpostí. Veď telo sa spamätá. A kým myseľ neutrpí nenapraviteľné škody nečakanými zlomyseľnosťami, všetko sa dá prežiť.
Narodil som sa do šťastnej rodiny. S otcom, s mamou, s úsmevom, so šťastím, s vedomosťami, s logikou. K tomu sa pridali ďalšie skúsenosti, emócie a ľudia počnúc sestrou a končiac ľuďmi, o ktorých ani náhodou nič neviem. Pomedzi to sa preplieta štátom platené vzdelanie a mnou vyhľadávané na prvý pohľad neprekonateľné výzvy. No veď uznajte: nekreatívny bábkoherec, introvertný moderátor, nevzdelaný konzultant, ... Ešteže priateľka má so mnou trpezlivosť.
Nemám rád hlúposť. Dokážem tolerovať len takú, ktorá sa nesnaží presviedčať svet o svojej nadradenosti. Inej sa snažím vyhýbať, ako sa len dá. A keď sa nedá, obrním sa štítom z úsmevu a čo najskorším odchodom z dosahu. Pamätám si situácie, keď vo mne víťazil idealizmus, ktorý sa márne snažil vyplieniť hlúposť zo sveta. Už viem, že hlúposť je len opačným pólom múdrosti a likvidácia jedného ničí druhé, jedno bez druhého nemôže pomáhať človeku meniť sa v lepšiu bytosť.
A ešte niečo: Chcel by som žiť večne. Nie ako človek ťahajúci so sebou mäso, kosti, nervy, ale ako myseľ žijúca nezávisle na čase a priestore, získavajúca skúsenosti ...
Dosť bolo o mne. Od teraz ... teším sa na nové zážitky z nového sveta.